O autorovi
Páter Slavko Barbarić, OFM, sa narodil v roku 1946 v obci Dragićina blízko Medžugoria, kňazskú vysviacku prijal v roku 1971.
Filozofiu a teológiu študoval v Sarajeve a Schwaze, a v roku 1973 získal magistrát v Grazi (Rakúsko). Doktorát v odbore pastorálna teológia dosiahol v roku 1982 vo Freiburgu (Nemecko).
V januári 1982 začal sa venovať pútnikom v Medžugorí, kde viedol duchovné cvičenia a semináre. Po celom svete prednášal o udalostiach v Medžugorí. Je autorom mnohých článkov a kníh o medžugorskej duchovnosti, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov.
Páter Slavko zomrel na Križevaci v piatok 24. novembra 2000 o 15.30 hod, po skončení pobožnosti Krížovej cesty s farníkmi a pútnikmi.
O knihe
Táto kniha môže byť nápomocná pri nejasnostiach: Čo vlastne povedať Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ako sa k nemu modliť? Páter Slavko nám v knihe nedáva ponaučenia o modlitbe. On sa modlí spolu s nami. A tak nás nechtiac a nenútene poúča a uvádza do modlitby. Kniha je písaná z láskyplnej úprimnosti duše a vznikla ako plod poklony pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, plod stretnutia s ním. Spisovateľ nás jednoduchým a ľahkým spôsobom vedie do šírky a hĺbky. Ale nie až do takej šírky, aby sme sa rozplynuli, zostali na povrchu a vzdialili od modlitby. Ani nie tak hlboko, aby sme ju nemohli pochopiť. Touto knihou – modlitbou, nás páter Slavko privádza k ceste, po ktorej môžeme ísť ďalej aj sami, ale môžeme sa pred ňou aj zastaviť a ísť vlastnou cestou.
V knihe sú oživené medžugorské posolstvá, pripomenuté sú aj biblické texty. Hoci je bez veľkých myšlienok a múdrostí, je bohatá na jednoduchosť, ako posolstvá, ktoré nám Panna Mária dáva cez deti – medžugorských vizionárov.
Akokoľvek je jednoduchá, nie je však zbavená sily, nie je bez teologického opodstatnenia, ktoré nás ako istota drží na mieste modlitby-poklony. Z tejto istoty prejde modliaci sa ľahkým krokom do čoraz tmavších kútov ľudského srdca a oslobodzuje ich. Je to kniha pre našu dobu. Je to púť do ľudského srdca. Preto môžeme byť šťastní, že sa nám dostala do rúk kniha, ktorou sa budeme učiť klaňať sa Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti oltárnej a modliť sa srdcom.
Autor hovorí
Jedna z najkrajších definícií modlitby znie: Modlitba je prebývať s Bohom v láske!
Naša modlitba môže byť naozaj bezbožná t.j. bez Boha. A to sa stáva vtedy, keď od Boha žiadame, čo potrebujeme, a nehľadáme Boha takého, aký je.
Ježiš nás učí, že Otec všetko vie, že On nás miluje a je pripravený dať všetko, a že je preto pre nás najdôležitejšie hľadať jeho pravdu a jeho kráľovstvo a všetko ostatné nám bude dané. To neznamená, že Ježišovi nemôžeme vysloviť naše potreby, vyliať pred neho svoje utrpenia a prosiť ho o pomoc v ťažkostiach. Naopak, On sám nás k tomu povoláva: „Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Mt 7, 7-8)
Ale keby sa na tomto mieste naša modlitba končila, potom by bola bezbožná, pretože nehľadá najskôr Boha, ale jedine a výlučne to, čo potrebujeme od Boha. Boh s nami nie je len preto, aby sme ho prosili, keď nám je ťažko, ale aby sme s ním boli v každom čase.
Mnohí kresťania prežívajú krízu modlitby. Sú presvedčení, že sa nemôžu modliť alebo, že nemajú čas. A pravda je vlastne iná. Svoje problémy sa snažia vyriešiť rôznymi inými spôsobmi, a keď to už inak nejde, skúsia to s Bohom. Vyznieva to ako používanie Boha na „prvú pomoc“, no hneď ako potreby zmiznú, odložia Boha nabok a ďalej ho nehľadajú. Preto môžeme tvrdiť, že pravý problém modlitby je náš postoj voči Bohu, čiže naša viera.
Existujú rôzne podoby a spôsoby modlitby. U nás je najvýraznejšia ústna modlitba s mnohými slovami, textami, piesňami. Je to vhodné, ale nie vždy to dostatočne upokojuje dušu moderného človeka. Duša, každodenne napĺňaná rôznymi informáciami, obrazmi, potrebuje upokojenie, aby sa mohla stretnúť s Bohom. Preto zmysel mnohých slov, piesní, vzývaní spočíva v tom, aby srdce a duša vošli do nového, božského pokoja, aby boli schopné zostať s Bohom. A vzhľadom na to je najvhodnejšia modlitba poklony.
Pokiaľ sme povedali, že každá naša modlitba môže byť bezbožná, lebo nehľadáme Boha, ale niečo čakáme od Boha, modlitba poklony je predsa len niečo výnimočné. Hneď ako si nájdem čas pre Ježiša v Najsvätejšej sviatosti oltárnej a zostanem nejaký čas s ním a pred ním v poklone, hľadám jeho, pretože On je tu, On je Emanuel – Boh s nami. Nehľadám ho preto, že mi môže niečo dať, že ma môže vyslyšať. Hneď ako sa začnem klaňať, poukazujem na to, že najskôr hľadám jeho, jeho oslavujem a chválim, jeho velebím a jemu ďakujem, prebývam s ním, lebo On je Jahve. Preto sú pre poklonu podmienkou viera a láska.
Nemôžeme sa tešiť na stretnutie s niekým, ak mu nedôverujeme, ak ho nemilujeme. To sa týka Boha aj ľudí. Láska i dôvera rastú úmerne s pribúdaním jedného voči druhému. A čím viac láska voči niekomu rastie, tým sa menej dorozumievame slovami a viac priestoru prenechávame tichu, ktoré preniká do hĺbky duše a srdca a prináša uspokojenie v Bohu a nie vo „veciach“, ktoré nám dal.
Vydavateľ: ICMM
Vývojára: o. Slavko Barbarić
Jazyk: slovenčina
Pôvodný jazyk: chorvátčina
Preklad / Korektúra: Anamarija Zelenika / Eva Korenyovszká
Rok vydania: 2017
Formát: 195 x 120
Počet strán: 252
