O autorovi
Páter Slavko Barbarić, OFM, sa narodil v roku 1946 v obci Dragićina blízko Medžugoria, kňazskú vysviacku prijal v roku 1971. Filozofiu a teológiu študoval v Sarajeve a Schwaze, a v roku 1973 získal magistrát v Grazi (Rakúsko). Doktorát v odbore pastorálna teológia dosiahol v roku 1982 vo Freiburgu (Nemecko). V januári 1982 začal sa venovať pútnikom v Medžugorí, kde viedol duchovné cvičenia a semináre. Po celom svete prednášal o udalostiach v Medžugorí. Je autorom mnohých článkov a kníh o medžugorskej duchovnosti, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov. Páter Slavko zomrel na Križevaci v piatok 24. novembra 2000 o 15.30 hod, po skončení pobožnosti Krížovej cesty s farníkmi a pútnikmi.
O knihe
Pre praktizujúceho kresťana spoveď naozaj tvorí podstatnú a ústrednú skutočnosť kresťanského života, pretože kresťanský život nie je mysliteľný bez milostivého zmierenia s Bohom a s ľuďmi. A toto zmierenie nemožno dosiahnuť nijakým urovnaním alebo vzájomnými ústupkami, ako to robia politici, ale iba úplnou premenou srdca, ktorá sa plne uskutočňuje len skrúšenou sviatostnou spoveďou.
Vzniká však aj ozajstná obava, že veriaci kresťania nie vždy chápu spoveď tak, ako ju treba v duchu evanjelia chápať. Často ju chápu príliš povrchne a veľmi nesprávne. Nie je zriedkavý ani prípad, že sa k tejto sviatosti pristupuje ako k trápnemu súdnemu konaniu, ktoré akosi treba prežiť. Ak sa v nejakom kresťanskom spoločenstve vedú rozhovory o spovedi, najčastejšie sa dospeje k záveru, že spoveď je naozaj iba vyznanie hriechov, čakanie na pokutu a rozhrešenie. A tí, čo si myslia, že nie sú hriešni, dokonca že sú bez hriechu, radi samoľúbo zdôrazňujú, že nikoho nezabili, nič neukradli, nič nepodpálili. Ako by to bolo zväčša všetko, z čoho sa treba spovedať. Len zriedka sa nájde ktosi, kto by k hriechom zarátal aj zanedbávanie dobrého. Tí slobodomyseľnejší ešte dodajú, že spoveď je pre veriaceho nadbytočné bremeno, že spovedať sa treba priamo Bohu, a nie jeho prostredníkovi kňazovi, ktorý je len človek ako ostatní ľudia.
Všetky tieto a podobné úvahy svedčia o tom, čo už bolo skôr povedané, najmä, že sa spoveď chápe veľmi povrchne a príliš nesprávne. Spoveď treba predovšetkým chápať ako stretnutie hriešneho človeka a milosrdného Boha. Ako návrat strateného syna do domu dobrého Otca.
Predmetom spovede nie je len spáchaný hriech, ale aj nevykonaný dobrý skutok, hlavne neprejavená láska voči Bohu i voči blížnym, pretože láska je najväčším prikázaním v Zákone. A neprejavená láska je najväčším hriechom proti Zákonu, ktorým je pre kresťana Ježišovo evanjelium. Kto teda nehreší proti láske, je skutočne nevinným človekom. Lenže takých ľudí bez hriechu nikde niet. Podľa toho nie je bez hriechu ani ten, kto nespáchal nijaké zlo, ak v plnosti nesplnil prikázanie lásky. Všetci sme hriešnici a všetci sme ranení hriechom. A zranený potrebuje liek i liečbu.
Chorý potrebuje uzdravenie a tým je práve spoveď. Ona je liečebňou a zotavovňou. Uzdravuje naše zranené srdce. Uzdravuje našu chorú bytosť. Lekárom a uzdravovateľom je sám Pán Boh. Prostredníkom je pri tom kňaz – spovedník. Ak pochopíme spoveď tak, akoby sme ju mali skutočne pochopiť, potom bude každá kresťanská spoveď oveľa dôkladnejšia a oveľa prijateľlnejšia, než často býva.
Táto knižka ti chce pomôcť, aby si sa oduševnil kvetom svojho srdca aj plodmi, ktoré prináša rozkvitnuté srdce: LÁSKU, DOBROTU, ODPUSTENIE, MILOSRDENSTVO, POKOJ, PRÍVETIVOSŤ, SILU, MÚDROSŤ. Chce ti pomôcť, aby si sa nadchol pre prácu na poli svojho srdca, lebo sa to oplatí.
Autor hovorí
Verím, že každý z nás sa stretol s otázkou, ktorá ho trápila, alebo ho ešte stále trápi: Prečo existuje hriech? Prečo je niečo zakázané a prečo sa niečo považuje za hriech? Som presvedčený, že iba málokto z nás bol ušetrený tejto pochybnosti: Možno je hriech len vymyslený, aby nás zastrašil, aby nás držal na uzde, aby nám ľahšie prikazoval? Nezapochybovali sme niekde v hĺbke duše, že hriech vymysleli starší: rodičia, Cirkev, alebo niekto iný, odvolávajúc sa na Boha, aby potom ľahšie presadzovali svoju vôľu?
Možno to bude jasnejšie, ak vám vyrozprávam svoju skúsenosť, ktorú nosím v duši. Už počas rokov v seminári ma neustále trápila otázka: Prečo je niečo hriechom? Nikdy som sa neodvážil túto otázku vysloviť nahlas, lebo sa mi zdalo, že by som vyzeral ak nie hlúpy, tak iste bezbožný. Táto otázka ma sprevádzala ako tmavý tieň a trápila celé roky štúdia. Keď som sa stal kňazom, usiloval som sa vždy vážne pristupovať k svätej spovedi. Ale táto otázka vo mne silnela. Keď som počúval mnohé skúseností ľudí, v hĺbke duše som pociťoval, že mnohí nesprávne pochopili, v čom spočíva hriech a spoveď ľahko prejde do niečoho dobre zaužívaného, kde nie je nijaká istota, že niekto robí aj pokánie.
Ako mladý kňaz som upadol do hlbokej krízy. Spytoval som sa: Načo je potom spoveď? Od oltára hlásame radostnú zvesť, hovoríme o hriechu a pozývame ľudí, aby sa zbavili hriešnych návykov. Veľmi zriedka som pri spovedi alebo v kázni počul, že sa niekto odvoláva na Kristove slová, že musí prestať hrešiť. Pýtal som sa v hĺbke duše: Načo potom vôbec kázať? Načo vôbec aj spovedať? Túžil som vidieť aspoň nejaký rozdiel od spovedi k spovedi. Pretože som nijaký rozdiel nenachádzal ani neobjavil, otázka sa ma čoraz väčšmi zmocňovala a trápila.
Teraz vidím, že tu sa začínajú drámy mnohých kňazských povolaní, keď nenájdu zmysel svojho povolania, najmä povolania na zmierenie. Takisto jasne vidím, že mnohí kresťania majú ťažkosti so spoveďou, zvlášť mladí, pretože sa pýtajú: Či znovu musím povedať to isté? Prečo to musím povedať kňazovi? Preto sa často stáva, že mnohí spomenú iba okrajové a bezvýznamné veci, ale dôležité ukrývajú a nepovedia. To sa určite stalo každému mladému človekovi. Zvlášť v rokoch dospievania a vývoja všeobecne. Mnohí vtedy aj prestali chodiť na spoveď. Skúsenosť kňaza potvrdzuje skutočnosť: Tí, čo by sa mali spovedať, na spoveď neprídu. A tí, čo chodia, spovedajú sa povrchne.
Pamätám sa na jednu veriacu, ktorá ma požiadala o rozhovor o spovedi. Pričom zdôraznila, že sa nechce vyspovedať. Jej prvé slová boli: Prečo sa musím spovedať kňazovi, ktorý je človekom ako ja? Spovedám sa priamo Bohu! Chvíľu som uvažoval. Cítil som sa ako v kliešťach. Túto otázku som si kládol aj ja. Nevedel som, čo odpovedať. Potom som jej povedal: Aj ja mám rovnaký problém so spoveďou. Prečo sa ľudia musia spovedať kňazovi, ktorý je len človek? Snáď to nie je len preto, že kňazi sú zvedaví a chcú sa dozvedieť čo ste urobili! Som presvedčený, že nik z ľudí nehovorí niečo nové. Kňaz pozná všetky hriechy, všetky ľudské skutky. Váš problém je aj môj problém...
Aj ona sa chvíľu zamyslela a zrazu sme sa pochopili: To je niečo iné! Nejde len o to, prečo sa spovedať, ale o niečo oveľa hlbšie. Ide o stretnutie raneného a Lekára, hriešneho a Svätého, poškodeného a Utešiteľa, pokoreného a toho, ktorý dvíha ponížených, hladného a toho, ktorý nasycuje hladných, strateného a toho, ktorý nechá deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel jednu stratenú. Toho v tme a toho, ktorý povie, nech je Svetlo. Toho, čo blúdi a toho, ktorý hovorí, že je Cesta. Mŕtveho a toho, ktorý hovorí, že je Život. Osamelého a toho, ktorý chce robiť spoločnosť ľudským synom. Dlho sme sa rozprávali a obaja sme boli uzdravovaní v chápaní spovede.
Témy
SPRÁVNA OTÁZKA
NAJVÄČŠÍ HRIECH
PRACOVAŤ NA SRDCI
KTO JE MERADLOM?
SPOVEĎ – PREČO?
SPOVEDNÍK
O POKÁNÍ
O PÔSOBENÍ SATANA
SPYTOVANIE SVEDOMIA
Vydavateľ: ICMM
Vývojára: o. Slavko Barbarić
Jazyk: slovenský
Preklad: Olga Merković
Rok vydania: 2022
Formát: 195 x 120
Počet strán: 108
