Vydavateľ: ICMM

Jazyk: slovenčina

Pôvodný jazyk: chorvátčina

Preklad / Korektúra:

Rok vydania: 2019

Formát: 130 x 130

Počet strán: 144 (s fotografiami)

Páter Slavko Barbarić, OFM, sa narodil v roku 1946 v obci Dragićina blízko Medžugoria, kňazskú vysviacku prijal v roku 1971.

Filozofiu a teológiu študoval v Sarajeve a Schwaze, a v roku 1973 získal magistrát v Grazi (Rakúsko). Doktorát v odbore pastorálna teológia dosiahol v roku 1982 vo Freiburgu (Nemecko).

V januári 1982 začal sa venovať pútnikom v Medžugorí, kde viedol duchovné cvičenia a semináre. Po celom svete prednášal o udalostiach v Medžugorí. Je autorom mnohých článkov a kníh o medžugorskej duchovnosti, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov.

Páter Slavko zomrel na Križevaci v piatok 24. novembra 2000 o 15.30 hod, po skončení pobožnosti Krížovej cesty s farníkmi a pútnikmi.

O knihe

Hoci je to nezvyčajné, je to pravda: Naše časy sú časmi modlitby. Ľudia našich čias, ktorí sa neustále ponáhľajú, sa zastavujú pri modlitbe. A zastavujú sa preto, lebo pociťujú veľkú potrebu rozprávať sa s Bohom, aby Bohu povedali to, čo nie sú schopní povedať ľuďom, ani najbližším priateľom. Pretože ľudia vedia, že Boh im je predsa najbližšie a je najbližší priateľ človeka. Preto, drahí čitatelia: Ak chcete byť blízko a bližšie najväčšiemu priateľovi ľudí Ježišovi Kristovi, potom sa zastavte nad touto knihou. Ona vás veľmi jednoducho naučí, ako máte rozmýšľať a ako máte v určitej chvíli milovať Boha i blížneho, bez lásky ktorého ani modlitba nemôže byť účinná.

Čítali sme mnoho rôznych kníh o modlitbe. Hľa, tu je kniha, ktorá je sama o sebe modlitbou. V nej sa nehovorí, ako sa máme modliť, ale s touto knihou sa modlíme tak, ako by sa mal modliť každý veriaci kresťan. Od srdca k srdcu. Od duše k duši. Od bolestného výkriku človeka k milosrdnej odpovedi Bohočloveka.

Autor hovorí

V tejto knižočke sa dozvieš, že ťa Panna Mária volá k modlitbe pred krížom, pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Taktiež ťa pozýva, aby si sa dobre vyspovedal, aby si sa dobre pripravil na svätú omšu a aby si sa poďakoval po jej skončení. Nájdeš tu posolstvá, ktoré ťa povzbudia, aby si sa zasvätil Bohu cez Pannu Máriu. Zasvätiť sa Bohu znamená: rozhodnúť sa každý deň pre lásku, pre odpustenie, pre milosrdenstvo – proti zlu a hriechu, proti satanovi a všetkým jeho činom, taktiež proti akejkoľvek spolupráci s ním.

Každú modlitbu sa môžeme narýchlo pomodliť tak, že sa všetko pomodlíme, ale pritom sa nestretneme s Ježišom a Máriou. Ak to robíme, hrozí nám nebezpečenstvo, že budeme bezmyšlienkovite márniť čas. A takto si modlitbu nikdy nezamilujeme. Preto je dôležité nájsť si čas na modlitbu.

Témy

RANNÁ MODLITBA

VEČERNÁ MODLITBA

MODLITBA K DUCHU SVÄTÉMU

ZASVÄCUJÚCA MODLITBA K PANNE MÁRII

MODLITBA RUŽENCA

RUŽENEC POKOJA

JEŽIŠOV RUŽENEC

MODLITBA PRED SPOVEĎOU

MODLITBA V DEŇ PÔSTU

POKLONA NAJSVÄTEJŠEJ OLTÁRNEJ SVIATOSTI

POKLONA SVÄTÉMU KRÍŽU

KRÍŽOVÁ CESTA

MODLITBA PRED SVÄTOU OMŠOU

POĎAKOVANIE ZA SVÄTÚ OMŠU

MODLITBA ZA UZDRAVENIE

Vydavateľ: ICMM

Vývojára: o. Slavko Barbarić

Jazyk: slovenčina

Pôvodný jazyk: chorvátčina

Preklad / Korektúra: Olga Merković / Marián Kečkéš

Rok vydania: 2017

Formát: 195 x 120

Počet strán: 180

Páter Slavko Barbarić, OFM, sa narodil v roku 1946 v obci Dragićina blízko Medžugoria, kňazskú vysviacku prijal v roku 1971.

Filozofiu a teológiu študoval v Sarajeve a Schwaze, a v roku 1973 získal magistrát v Grazi (Rakúsko). Doktorát v odbore pastorálna teológia dosiahol v roku 1982 vo Freiburgu (Nemecko).

V januári 1982 začal sa venovať pútnikom v Medžugorí, kde viedol duchovné cvičenia a semináre. Po celom svete prednášal o udalostiach v Medžugorí. Je autorom mnohých článkov a kníh o medžugorskej duchovnosti, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov.

Páter Slavko zomrel na Križevaci v piatok 24. novembra 2000 o 15.30 hod, po skončení pobožnosti Krížovej cesty s farníkmi a pútnikmi.

O knihe

Táto kniha môže byť nápomocná pri nejasnostiach: Čo vlastne povedať Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti oltárnej, ako sa k nemu modliť? Páter Slavko nám v knihe nedáva ponaučenia o modlitbe. On sa modlí spolu s nami. A tak nás nechtiac a nenútene poúča a uvádza do modlitby. Kniha je písaná z láskyplnej úprimnosti duše a vznikla ako plod poklony pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, plod stretnutia s ním. Spisovateľ nás jednoduchým a ľahkým spôsobom vedie do šírky a hĺbky. Ale nie až do takej šírky, aby sme sa rozplynuli, zostali na povrchu a vzdialili od modlitby. Ani nie tak hlboko, aby sme ju nemohli pochopiť. Touto knihou – modlitbou, nás páter Slavko privádza k ceste, po ktorej môžeme ísť ďalej aj sami, ale môžeme sa pred ňou aj zastaviť a ísť vlastnou cestou.

V knihe sú oživené medžugorské posolstvá, pripomenuté sú aj biblické texty. Hoci je bez veľkých myšlienok a múdrostí, je bohatá na jednoduchosť, ako posolstvá, ktoré nám Panna Mária dáva cez deti – medžugorských vizionárov.

Akokoľvek je jednoduchá, nie je však zbavená sily, nie je bez teologického opodstatnenia, ktoré nás ako istota drží na mieste modlitby-poklony. Z tejto istoty prejde modliaci sa ľahkým krokom do čoraz tmavších kútov ľudského srdca a oslobodzuje ich. Je to kniha pre našu dobu. Je to púť do ľudského srdca. Preto môžeme byť šťastní, že sa nám dostala do rúk kniha, ktorou sa budeme učiť klaňať sa Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti oltárnej a modliť sa srdcom.

Autor hovorí

Jedna z najkrajších definícií modlitby znie: Modlitba je prebývať s Bohom v láske!

Naša modlitba môže byť naozaj bezbožná t.j. bez Boha. A to sa stáva vtedy, keď od Boha žiadame, čo potrebujeme, a nehľadáme Boha takého, aký je.

Ježiš nás učí, že Otec všetko vie, že On nás miluje a je pripravený dať všetko, a že je preto pre nás najdôležitejšie hľadať jeho pravdu a jeho kráľovstvo a všetko ostatné nám bude dané. To neznamená, že Ježišovi nemôžeme vysloviť naše potreby, vyliať pred neho svoje utrpenia a prosiť ho o pomoc v ťažkostiach. Naopak, On sám nás k tomu povoláva: „Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Mt 7, 7-8)

Ale keby sa na tomto mieste naša modlitba končila, potom by bola bezbožná, pretože nehľadá najskôr Boha, ale jedine a výlučne to, čo potrebujeme od Boha. Boh s nami nie je len preto, aby sme ho prosili, keď nám je ťažko, ale aby sme s ním boli v každom čase.

Mnohí kresťania prežívajú krízu modlitby. Sú presvedčení, že sa nemôžu modliť alebo, že nemajú čas. A pravda je vlastne iná. Svoje problémy sa snažia vyriešiť rôznymi inými spôsobmi, a keď to už inak nejde, skúsia to s Bohom. Vyznieva to ako používanie Boha na „prvú pomoc“, no hneď ako potreby zmiznú, odložia Boha nabok a ďalej ho nehľadajú. Preto môžeme tvrdiť, že pravý problém modlitby je náš postoj voči Bohu, čiže naša viera.

Existujú rôzne podoby a spôsoby modlitby. U nás je najvýraznejšia ústna modlitba s mnohými slovami, textami, piesňami. Je to vhodné, ale nie vždy to dostatočne upokojuje dušu moderného človeka. Duša, každodenne napĺňaná rôznymi informáciami, obrazmi, potrebuje upokojenie, aby sa mohla stretnúť s Bohom. Preto zmysel mnohých slov, piesní, vzývaní spočíva v tom, aby srdce a duša vošli do nového, božského pokoja, aby boli schopné zostať s Bohom. A vzhľadom na to je najvhodnejšia modlitba poklony.

Pokiaľ sme povedali, že každá naša modlitba môže byť bezbožná, lebo nehľadáme Boha, ale niečo čakáme od Boha, modlitba poklony je predsa len niečo výnimočné. Hneď ako si nájdem čas pre Ježiša v Najsvätejšej sviatosti oltárnej a zostanem nejaký čas s ním a pred ním v poklone, hľadám jeho, pretože On je tu, On je Emanuel – Boh s nami. Nehľadám ho preto, že mi môže niečo dať, že ma môže vyslyšať. Hneď ako sa začnem klaňať, poukazujem na to, že najskôr hľadám jeho, jeho oslavujem a chválim, jeho velebím a jemu ďakujem, prebývam s ním, lebo On je Jahve. Preto sú pre poklonu podmienkou viera a láska.

Nemôžeme sa tešiť na stretnutie s niekým, ak mu nedôverujeme, ak ho nemilujeme. To sa týka Boha aj ľudí. Láska i dôvera rastú úmerne s pribúdaním jedného voči druhému. A čím viac láska voči niekomu rastie, tým sa menej dorozumievame slovami a viac priestoru prenechávame tichu, ktoré preniká do hĺbky duše a srdca a prináša uspokojenie v Bohu a nie vo „veciach“, ktoré nám dal.

Vydavateľ: ICMM

Vývojára: o. Slavko Barbarić

Jazyk: slovenčina

Pôvodný jazyk: chorvátčina

Preklad / Korektúra: Anamarija Zelenika / Eva Korenyovszká

Rok vydania: 2017

Formát: 195 x 120

Počet strán: 252

Vydavateľ: ICMM

Jazyk: slovenčina

Pôvodný jazyk: chorvátčina

Preklad / Korektúra:

Rok vydania: 2010

Formát: 130 x 130

Počet strán: 180 (s fotografiami

Čo je ruženec?

Ako sa modliť ruženec?

Radostný ruženec

Tajomstvá svetla

Bolestný ruženec

Slávnostný ruženec

Loretánske litánie

Vydavateľ: ICMM

Jazyk: slovenčina

Pôvodný jazyk: chorvátčina

Preklad / Korektúra:

Rok vydania: 2009

Formát: 145 x 105

Počet strán: 14 (s fotografiami)

Páter Slavko Barbarić, OFM, sa narodil v roku 1946 v obci Dragićina blízko Medžugoria, kňazskú vysviacku prijal v roku 1971. Filozofiu a teológiu študoval v Sarajeve a Schwaze, a v roku 1973 získal magistrát v Grazi (Rakúsko). Doktorát v odbore pastorálna teológia dosiahol v roku 1982 vo Freiburgu (Nemecko). V januári 1982 začal sa venovať pútnikom v Medžugorí, kde viedol duchovné cvičenia a semináre. Po celom svete prednášal o udalostiach v Medžugorí. Je autorom mnohých článkov a kníh o medžugorskej duchovnosti, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov. Páter Slavko zomrel na Križevaci v piatok 24. novembra 2000 o 15.30 hod, po skončení pobožnosti Krížovej cesty s farníkmi a pútnikmi.

O knihe

Pre praktizujúceho kresťana spoveď naozaj tvorí podstatnú a ústrednú skutočnosť kresťanského života, pretože kresťanský život nie je mysliteľný bez milostivého zmierenia s Bohom a s ľuďmi. A toto zmierenie nemožno dosiahnuť nijakým urovnaním alebo vzájomnými ústupkami, ako to robia politici, ale iba úplnou premenou srdca, ktorá sa plne uskutočňuje len skrúšenou sviatostnou spoveďou.
Vzniká však aj ozajstná obava, že veriaci kresťania nie vždy chápu spoveď tak, ako ju treba v duchu evanjelia chápať. Často ju chápu príliš povrchne a veľmi nesprávne. Nie je zriedkavý ani prípad, že sa k tejto sviatosti pristupuje ako k trápnemu súdnemu konaniu, ktoré akosi treba prežiť. Ak sa v nejakom kresťanskom spoločenstve vedú rozhovory o spovedi, najčastejšie sa dospeje k záveru, že spoveď je naozaj iba vyznanie hriechov, čakanie na pokutu a rozhrešenie. A tí, čo si myslia, že nie sú hriešni, dokonca že sú bez hriechu, radi samoľúbo zdôrazňujú, že nikoho nezabili, nič neukradli, nič nepodpálili. Ako by to bolo zväčša všetko, z čoho sa treba spovedať. Len zriedka sa nájde ktosi, kto by k hriechom zarátal aj zanedbávanie dobrého. Tí slobodomyseľnejší ešte dodajú, že spoveď je pre veriaceho nadbytočné bremeno, že spovedať sa treba priamo Bohu, a nie jeho prostredníkovi kňazovi, ktorý je len človek ako ostatní ľudia.
Všetky tieto a podobné úvahy svedčia o tom, čo už bolo skôr povedané, najmä, že sa spoveď chápe veľmi povrchne a príliš nesprávne. Spoveď treba predovšetkým chápať ako stretnutie hriešneho človeka a milosrdného Boha. Ako návrat strateného syna do domu dobrého Otca.
Predmetom spovede nie je len spáchaný hriech, ale aj nevykonaný dobrý skutok, hlavne neprejavená láska voči Bohu i voči blížnym, pretože láska je najväčším prikázaním v Zákone. A neprejavená láska je najväčším hriechom proti Zákonu, ktorým je pre kresťana Ježišovo evanjelium. Kto teda nehreší proti láske, je skutočne nevinným človekom. Lenže takých ľudí bez hriechu nikde niet. Podľa toho nie je bez hriechu ani ten, kto nespáchal nijaké zlo, ak v plnosti nesplnil prikázanie lásky. Všetci sme hriešnici a všetci sme ranení hriechom. A zranený potrebuje liek i liečbu.
Chorý potrebuje uzdravenie a tým je práve spoveď. Ona je liečebňou a zotavovňou. Uzdravuje naše zranené srdce. Uzdravuje našu chorú bytosť. Lekárom a uzdravovateľom je sám Pán Boh. Prostredníkom je pri tom kňaz – spovedník. Ak pochopíme spoveď tak, akoby sme ju mali skutočne pochopiť, potom bude každá kresťanská spoveď oveľa dôkladnejšia a oveľa prijateľlnejšia, než často býva.
Táto knižka ti chce pomôcť, aby si sa oduševnil kvetom svojho srdca aj plodmi, ktoré prináša rozkvitnuté srdce: LÁSKU, DOBROTU, ODPUSTENIE, MILOSRDENSTVO, POKOJ, PRÍVETIVOSŤ, SILU, MÚDROSŤ. Chce ti pomôcť, aby si sa nadchol pre prácu na poli svojho srdca, lebo sa to oplatí.

Autor hovorí

Verím, že každý z nás sa stretol s otázkou, ktorá ho trápila, alebo ho ešte stále trápi: Prečo existuje hriech? Prečo je niečo zakázané a prečo sa niečo považuje za hriech? Som presvedčený, že iba málokto z nás bol ušetrený tejto pochybnosti: Možno je hriech len vymyslený, aby nás zastrašil, aby nás držal na uzde, aby nám ľahšie prikazoval? Nezapochybovali sme niekde v hĺbke duše, že hriech vymysleli starší: rodičia, Cirkev, alebo niekto iný, odvolávajúc sa na Boha, aby potom ľahšie presadzovali svoju vôľu?
Možno to bude jasnejšie, ak vám vyrozprávam svoju skúsenosť, ktorú nosím v duši. Už počas rokov v seminári ma neustále trápila otázka: Prečo je niečo hriechom? Nikdy som sa neodvážil túto otázku vysloviť nahlas, lebo sa mi zdalo, že by som vyzeral ak nie hlúpy, tak iste bezbožný. Táto otázka ma sprevádzala ako tmavý tieň a trápila celé roky štúdia. Keď som sa stal kňazom, usiloval som sa vždy vážne pristupovať k svätej spovedi. Ale táto otázka vo mne silnela. Keď som počúval mnohé skúseností ľudí, v hĺbke duše som pociťoval, že mnohí nesprávne pochopili, v čom spočíva hriech a spoveď ľahko prejde do niečoho dobre zaužívaného, kde nie je nijaká istota, že niekto robí aj pokánie.
Ako mladý kňaz som upadol do hlbokej krízy. Spytoval som sa: Načo je potom spoveď? Od oltára hlásame radostnú zvesť, hovoríme o hriechu a pozývame ľudí, aby sa zbavili hriešnych návykov. Veľmi zriedka som pri spovedi alebo v kázni počul, že sa niekto odvoláva na Kristove slová, že musí prestať hrešiť. Pýtal som sa v hĺbke duše: Načo potom vôbec kázať? Načo vôbec aj spovedať? Túžil som vidieť aspoň nejaký rozdiel od spovedi k spovedi. Pretože som nijaký rozdiel nenachádzal ani neobjavil, otázka sa ma čoraz väčšmi zmocňovala a trápila.
Teraz vidím, že tu sa začínajú drámy mnohých kňazských povolaní, keď nenájdu zmysel svojho povolania, najmä povolania na zmierenie. Takisto jasne vidím, že mnohí kresťania majú ťažkosti so spoveďou, zvlášť mladí, pretože sa pýtajú: Či znovu musím povedať to isté? Prečo to musím povedať kňazovi? Preto sa často stáva, že mnohí spomenú iba okrajové a bezvýznamné veci, ale dôležité ukrývajú a nepovedia. To sa určite stalo každému mladému človekovi. Zvlášť v rokoch dospievania a vývoja všeobecne. Mnohí vtedy aj prestali chodiť na spoveď. Skúsenosť kňaza potvrdzuje skutočnosť: Tí, čo by sa mali spovedať, na spoveď neprídu. A tí, čo chodia, spovedajú sa povrchne.
Pamätám sa na jednu veriacu, ktorá ma požiadala o rozhovor o spovedi. Pričom zdôraznila, že sa nechce vyspovedať. Jej prvé slová boli: Prečo sa musím spovedať kňazovi, ktorý je človekom ako ja? Spovedám sa priamo Bohu! Chvíľu som uvažoval. Cítil som sa ako v kliešťach. Túto otázku som si kládol aj ja. Nevedel som, čo odpovedať. Potom som jej povedal: Aj ja mám rovnaký problém so spoveďou. Prečo sa ľudia musia spovedať kňazovi, ktorý je len človek? Snáď to nie je len preto, že kňazi sú zvedaví a chcú sa dozvedieť čo ste urobili! Som presvedčený, že nik z ľudí nehovorí niečo nové. Kňaz pozná všetky hriechy, všetky ľudské skutky. Váš problém je aj môj problém…
Aj ona sa chvíľu zamyslela a zrazu sme sa pochopili: To je niečo iné! Nejde len o to, prečo sa spovedať, ale o niečo oveľa hlbšie. Ide o stretnutie raneného a Lekára, hriešneho a Svätého, poškodeného a Utešiteľa, pokoreného a toho, ktorý dvíha ponížených, hladného a toho, ktorý nasycuje hladných, strateného a toho, ktorý nechá deväťdesiatdeväť oviec, aby našiel jednu stratenú. Toho v tme a toho, ktorý povie, nech je Svetlo. Toho, čo blúdi a toho, ktorý hovorí, že je Cesta. Mŕtveho a toho, ktorý hovorí, že je Život. Osamelého a toho, ktorý chce robiť spoločnosť ľudským synom. Dlho sme sa rozprávali a obaja sme boli uzdravovaní v chápaní spovede.

Témy

SPRÁVNA OTÁZKA
NAJVÄČŠÍ HRIECH
PRACOVAŤ NA SRDCI
KTO JE MERADLOM?
SPOVEĎ – PREČO?
SPOVEDNÍK
O POKÁNÍ
O PÔSOBENÍ SATANA
SPYTOVANIE SVEDOMIA

Vydavateľ: ICMM
Vývojára: o. Slavko Barbarić
Jazyk: slovenský
Preklad: Olga Merković
Rok vydania: 2022
Formát: 195 x 120
Počet strán: 108

Páter Slavko Barbarić, OFM, sa narodil v roku 1946 v obci Dragićina blízko Medžugoria, kňazskú vysviacku prijal v roku 1971.
Filozofiu a teológiu študoval v Sarajeve a Schwaze, a v roku 1973 získal magistrát v Grazi (Rakúsko). Doktorát v odbore pastorálna teológia dosiahol v roku 1982 vo Freiburgu (Nemecko).
V januári 1982 začal sa venovať pútnikom v Medžugorí, kde viedol duchovné cvičenia a semináre. Po celom svete prednášal o udalostiach v Medžugorí. Je autorom mnohých článkov a kníh o medžugorskej duchovnosti, ktoré boli preložené do dvadsiatich jazykov.
Páter Slavko zomrel na Križevaci v piatok 24. novembra 2000 o 15.30 hod, po skončení pobožnosti Krížovej cesty s farníkmi a pútnikmi.

O knihe

V tejto knižočke nájdeš pomoc, kedykoľvek budeš chcieť byť nablízku Ježišovi, ktorý za nás trpí, a Márii, ktorá s ním ako matka veľa trpela, a to aj po jeho smrti až do zmŕtvychvstania.
Pre nás ľudí, pútnikov, ktorí sme denne obklopení utrpením a stretávame sa s osobným a rodinným utrpením, ako aj s utrpením sveta, je dobré a spásonosné byť blízko Ježiša a Márie, pretože oni svojím utrpením ukázali, ako sa každý kríž a každé trápenie môžu zmeniť na vzkriesenie.
Texty zo Svätého písma, posolstvá Panny Márie a krátke zamyslenia ti chcú pomôcť vstúpiť do tajomstva utrpenia a zároveň získať istotu, že v utrpení nie si sám. Tak ako Panna Mária neopustila Ježiša ani v tých najťažších chvíľach, tak ani ona, ani jej Syn neopustia teba.

Autor hovorí

Pred modlitbou si pripomeň, že modliť sa a zároveň rozjímať o utrpení Krista i Panny Márie znamená dovoliť:
– aby sa božská láska v utrpení dotkla nášho utrpenia a premenila ho na lásku,
– aby božská nádej v utrpení premenila našu beznádej na novú nádej,
– aby spoločenstvo Panny Márie a Ježiša v utrpení uzdravilo každú našu zlomenosť a nejednotu,
– aby Božie odpustenie v utrpení obmäkčilo naše srdcia a pripravilo ich na odpustenie a zmierenie,
– aby výkrik Bohočloveka z kríža pohol hĺbku našej bytosti pre dobro a lásku,
– aby trpkosť, ktorú Ježiš znášal, premenila všetku našu trpkosť na radosť plniť Otcovu vôľu,
– aby nás utrpenie znášané Bohom urobilo schopnými stretávať trpiacich ľudí tohto sveta s láskou,
– aby smrť Bohočloveka na kríži premenila každú smrť na nový život vzkriesenia,
– aby nás Máriina vernosť v utrpení uzdravila z našej nevery,
– aby nás jej odvaha vyliečila z našej zbabelosti,
– aby nás ľudská zloba, ktorá bola odpoveďou na božskú dobrotu, upozornila a napomenula, že nikdy nesmieme dať priestor zlu,
– aby nás ľudská nenávisť a zúrivosť upozornili, že nikdy nesmieme dovoliť rozmôcť sa vášňam.
Rozjímať o Kristovom umučení a Máriinom utrpení teda znamená umožniť, aby sa ľudské stretlo s božským a aby sa namiesto ľudského oslávilo božské.

Vydavateľ: ICMM
Vývojára: o. Slavko Barbarić
Jazyk: slovenský
Preklad: Olga Merković
Rok vydania: 2023
Formát: 195 x 120
Počet strán: 84